A letter from Jan 23, 2026

Moje milované budúce ja, kebyže si pred polrokom napíšem list, tak by mi teraz niekedy prišiel, ale nenapísala som si, lebo som mala ťažké obdobie cez leto a potom som sa k tomu už akosi nedostala. A je mi to ľúto, stále keď mi tento list príde, tak je to radosť, takže už neopakuj túto hlúposť a o pol roka si pekne sadni a odpíš späť. Prosím. Za tento posledný polrok sa toho dosť zmenilo. Teda dnes je presne pol roka, čo sa nachádzam v jednom nádhernom budujúcom vzťahu, ktorý ma stále posúva vpred. Neviem či má cenu sa o tom viac rozpisovať, že ako k tomu došlo a podobne. Vlastne v dobe, keď mi tento list príde tak pravdepodobne budeme mať výročie. Ah, to by bolo krásne. Chcem ti teda moje budúce ja pripomenúť zopár vecí. Celý tento vzťah je jedna veľká Božia milosť a od začiatku ho Boh stvárňoval a vytváral do tej podoby kde je teraz. Napriek všetkým prekážkam ste to nevzdali počas dĺheho kamarátstva a nie je čas vzdať to ani teraz. Žijeme krásu jednoduchosti. Každodennosti. Kde prioritou je radosť a šťastie toho druhého. Veľa si navzájom žehnáme, aj keď mám pocit, že v poslednej dobe to mne na jazyk išlo akosi ťažko, musela som sa premáhať a hľadať tie správne slová. Ale nie kvôli Jurkovi, ale kvôli seba a môjmu zanedbávaniu môjho duchovného života. Nachadzam sa teraz vo Velebím aj s ostatnými žienkami a veľmi sa teším z toho. Tie zamyslenia sú úžasné a milujem ten fakt ako to celé spolu zdieľame. Konečne sa v tom cítim ako súčasť niečoho väčšieho a konečne mám so svojou kotvou reálny vzťah. Ale hej teraz tieto dni bojujem s myšlienkou, či to celé nerobím len kvôli splneniu nejakej kvóty, či si v skutočnosti len neodškrtávam políčka a tým len boostujem svoje ego. Dnešné zamyslenie, ale bolo krásne- o vďačnosti za modlitbu, ktorá byť primárne o budovaní vzťahu. Priznám sa ti úprimne, nemám pocit, že by mi v mojich modlitbách išlo o vzťah poslednou dobou. K čomu sa ešte priznám je, že keď sme mali v zamyslení otázku: “Ako si utekala od vlažnosti?” samu ma to zaskočilo. A v pravde musím priznať, že nemám pocit, že by som od vlažnosti v skutočnosti utekala. Akosi som ju len prijala ako “obdobie”. Lenže to obdobie mám cca od minulého mája a to už je celkom dosť dlhá doba. Dnes som si ale uvedomila krásu jednoduchých slov, ktoré sprevádzajú duchovným životom ľudí už mnoho rokov: “ora et labora”. Modli sa a pracuj. Študuj medicínu a modli sa. Boh odo mňa nevyžaduje nič viac momentálne, len žiť prítomnosť. Verím, že nachádzam svoju spiritualitu v pokoji, v pokoji a radosti z maličkostí. To je odkaz, ktorý chcem zanechať svetu. A ak nie svetu, tak aspoň svojim deťom raz. Whatever, späť k Jurkovi. Som za neho vďačná. Neviem asi ani úplne vyjadriť, čo vo mne tento vzťah zanecháva. Cítim sa viac sama sebou, pochopená a prijatá. Nemusím sa na nič hrať, môžem jednoducho byť a milovať a nechať sa milovať. Je mi vzácne najmä to, že o tom nemusím pochybovať. Že o nás nemusím pochybovať. Že nemusím pochybovať o svojej láske k nemu a o jeho láske ku mne. Viem, že som milovaná a viem, že on to vie tiež. Práve som sa zasekla, lebo som chcela napísať že viem, že ho milujem tiež. A to je to slovo, ktorého sa stále mierne bojím. Prejsť z mám ťa rada k ľúbim ťa, bolo svojim spôsobom ťažké, ale v svojom čase mi to išlo z úst úplne prirodzene a teraz to vyjavuje jeden fakt, ktorý v sebe cítim. Ale povedať milujem ťa znie ako príliš veľa. Mám teóriu, že ma necháva, aby som tento krok spravila prvá ja. Ale to sú len moje konšpiračné teórie. Zatiaľ mu to slobodne povedať neviem. Príde mi to ako príliš veľké sústo zatiaľ a nedokážem to. Ešte neprišla tá hodina. Och, žehnaj. Stále, každému, všade. Zažila som mnoho krásnych chvíľ v poslednej dobe, kedy slová požehnania rozžiarili ľuďom tváre. Neprestávaj to robiť! Aj s Jurkom to nikdy neprestávajte robiť, aj keď to bude práve ťažké a bude ti liezť na nervy a neovládneš svoje emócie alebo on svoje. Neľakaj sa toho a stále mu pri rozlúčke žehnaj. Lebo nie je dôležité, čo sa zomelie za pár minút, dôležité je ako chceš žiť a čo chceš dlhodobo budovať. A to je vzťah na vzájom úcte, láske a žehnaní si. Hej inak, verím, že už si tretinová doktorka. A úspešne, so všetkými prémiami. Viem, že skuškové letné asi nebolo práve najľahšie, ale určite si to zvládla a teraz už budeš tretiačka. Vlastne možno už máš aj po letnej praxi. Dúfam, že si aj naďalej hľadala svoje miesto povolania a služby. Och strašne ma zaujíma ako to nakoniec dopadlo so SPolčom a kam sa veci posunuli. A tiež že si prekonala svoje pocity ublíženia a vyhorenia. Že si odpustila a posunula sa ďalej. A že znovu vieš slúžiť s radosťou a služba ťa napĺňa, aj keď tam bolo mnoho zranení. Tábor ako? V tejto dobe sama neviem, čo s ním bude hah… Dúfam, že nezabúdaš na svoje sny! Na zdolanie všetkých vrchov v tatrách, na to, že by si toto leto chcela byť na tých hlavných odpustoch, ktoré sú v našej archieparchii, ktoré knihy by si chcela prečítať… Och milovaná, hlavne nestrácaj samu seba v tom všetkom, čo sa okolo teba deje. Snívaj veľké sny a raduj sa z maličkostí. Ako ide písanie spomienkovníka a robenie ABC dating? Dúfam, že dobre. Lebo ono to stojí za to uchovávať si všetky tieto drobnosti, aby ste sa potom mali k čomu vraciať a spomínať. A deti si to zaslúžia vidieť, a tiež raz vnúčatá, budete cool starý rodičia, čo nemajú veci na diskoch ale v knihách a albumoch. K tomu ešte hand made. Hej, mali ste túžbu tráviť spolu čas naplno. Nie vtedy, keď už ste vyčerpaní od ostatných povinnosti, ale plný energie si ju navzájom venovať, ako to ide? Tiež Jurko mal sen do nového roka, že nájsť spôsob ako sa spoločne hýbať, darí sa? A hej, snažím sa budovať vzťahy. Snažím sa byť lepším človekom. Priateľskym. Otvoreným pre každého. Mať srdce na dlani a rozdávať ho. Zaujímať sa, nie pre seba, ale pre tých druhých. Postupne to vo mne rastie a zlepšujem sa. Asi. Ale nie je to vôbec jednoduché a mám pocit, že to ide veľmi pomaly. Je to oblasť, v ktorej sa necítim doma. Vlastne sa cítim veľmi socially awkward. Čo mi pripomína, že pravdepodobne som za ten polroka bola aj u Jurka doma… dúfam, že som si nespravila hanbu. Tohoto sa najviac bojím, že v tom ako žijeme vzťahy a pristupujeme k ľuďom sa ukáže, že som od neho mladšia a absolútne v tomto negramotná. Bojím sa toho veľmi. Bojím sa toho, že nie som dosť dobrá. Dosť milá, dosť vyspelá, dosť múdra, dosť starostlivá, dosť dostatočná. A neviem sa zbaviť tej myšlienky. Aj keď viem, že nikto nie je dokonalý. Každopádne ostatní ľudia mi prídu sami so sebou spokojní a takí vyrovnaní a že pred nikým nemusia dokazovať, že sú dosť. Tak prečo ja áno? Prečo mám v sebe upzakorenený ten druh oerfekcionizmu, ktorý mi bráni byť slobodnou dušou a postaviť sa, aj pred Boha, s jednoduchým “to som ja aká som, prijmi ma”? Och, prosím o kúsok viac sebavedomia. A možno by mi to len uškodilo, možno by s ním prišla pýcha. Tak radšej pokora, kým nebudem pripravená na viac. Och hej, ako kurz skalného lezenia? A denník vďačnosti, ktorý si si včera začala písať, vydržal? Ako žiješ čistotu vo vzťahu s Jurkom? Už si prekonala strach z kúpalisiek?